Odporcia politickej korektnosti tvrdia, že sa ňou potiera “zdravý sedliacky rozum”. Liberáli im vraj chcú zakázať hovoriť pravdu. Korektnosť nám však nezakazuje o veciach hovoriť, upravuje len jazyk, ktorým o nich hovoríme. Korektne, teda slušne a bez urážok, sa dá predsa hovoriť o čomkoľvek. Politická korektnosť nikomu neberie právo vyjadriť svoj názor, berie mu len “právo” byť rasistický, homofóbny či sexistický.
Byť politicky korektným totiž neznamená nič iné než vyjadrovať sa slušne, citlivo, tolerantne a s rešpektom voči iným; neurážať ľudí len preto, že sú iní ako my.
Svet bez politickej korektnosti (a teda bez slušnosti) je svetom bez hodnôt. Je svetom, kde si každý môže hovoriť čo chce, a každý názor je rovnako dobrý a prijateľný. Privilegovaným príslušníkom väčšiny tento stav vyhovuje, pretože oni si predsa môžu hovoriť, ako im zobák narástol, a nemusia sa obmedzovať.
Problémom politickej korektnosti je, že občas sa stáva, že dané slová si nevyberie daná skupina sama, ale vyberie im ich opäť privilegovaná väčšina, hoci možno s dobrým úmyslom. Takéto výrazy sa potom zákonite stretnú s posmeškami, a často sú celkom absurdné. V mnohých prípadoch ide o niečo, čo pritom danej menšine vôbec neprekáža. Tieto absurdity sú však potom často používané ako argument proti politickej korektnosti. Takže, nie, korektnosť nie je o tom, že nám niekto chce brať Vianoce, a miesto toho želať zimné sviatky. Avšak slová ako Róm či gej si dané menšiny vybrali samé, a preto by mali byť rešpektované.
Jedna z definícií politickej korektnosti hovorí, že ide o “vyhýbanie sa takým slovám, výrazom a skutkom, ktoré by mohli vylúčiť, marginalizovať alebo uraziť ľudí, ktorí sú spoločensky znevýhodnení alebo diskriminovaní. O aké slová ide? Tak napríklad cigáň, buzerant, rákosník či neger.
Je nutné priznať si, že náš jazyk je plný takýchto hanlivých výrazov, ktoré vytvárajú podvedomé predsudky. Sú nabité skrytým vyznamom a plné negatívnych konotácií. Smerujú naše vyjadrovanie celkom iným spôsobom, ako neutrálne slová, , búrajú mantinely, umožňujú extrémnosť vo vyjadrovaní.
Treba si však uvedomiť, že to, že sme s učitými slovami vyrastali a bežne ich počúvali či dokonca sami používali, neznamená, že sú v poriadku. Ľudia, ktorí takéto výrazy používajú, sa hrdia tým, že oni sa neboja nazývať veci pravým menom. Nechápu a nechcú chápať, že ide o extrémizmus, a neutrálne slová ako Róm či gej považujú za akési eufemizmy.
Bohužiaľ, samotná korektnosť vo vyjadrovaní nie je finálnym riešením, ale je dôležitým prvým krokom k tomu, aby sa zabránilo urážaniu, podnecovaniu neznášanlivosti a diskriminácii.
Naozaj totiž nie je v poriadku, a už vôbec nie hrdinstvom, keď niekto vyzýva na strieľanie špinavých, nedonosených cigáňov. A rovnako nie je hrdinstvom ani to, keď niekto vyhlasuje gejov za chorých. Je správne, že v dôsledku svojich vyjadrení jeden aj druhý prišli o zamestnanie. Je nutné, aby predsudky a hanlivé výrazy pre inakosť začali byť považované za spoločensky neprijateľné.
Znakom tolerantnej spoločnosti je totiž aj to, že určité veci sú v nej netolerovateľné.