Dovolím si teda zacitovať z toho, čo sa v komentároch pod mojimi vlastnými blogmi urodilo (nezabudnite pri čítaní myslieť na to, že toto sú príspevky, ktoré admin nevymazal. Vyskytujú sa totiž aj oveľa, oveľa horšie).
Tak napríklad:
“Slečinka s niečím novým prídi, toto bolo úplne o ničom obyčajné generalizovanie.....čo, opustil ťa priateľ? ;)”
“Ja som si našiel svoje "vety", skúsim ti na to ponúknuť môj pohľad a verím, že lepšie pochopíš chlapov a jedného dňa si niekoho nájdeš:)”
“Bravo, ešteže máme takéto blondýny a môžeme ich exportovať na západ.”
“Pekná devucha, len strašne poblúdená.”
“Taká pekná a milá žena by sa mohla zaoberať aj pozitívnymi vecami nie len frflať.”
“Nemá šajnu ako to bolo za socializmu skutočne a ako je tomu na západe nielen dnes ale už dávno predtým. Je to zrejme mladé žieňa,narodené pred alebo tesne po tzv.nežnej revolúcii. Avšak aby bol z nej osoh načas,nominoval by som ju do nejakej súťaže miss. Tam by mohla pomútiť hlavy, či mozgy porotcom ale nie ešte zdravozmýšlajúcim a životom skúseným ľuďom!”
To je len zlomok toho, čo čaká každú blogerku, ktorá sa odváži vyjadriť sa inej téme než je móda, deti alebo varenie. Oslovenie “slečna”, “slečinka”, “dievčatko”, “sladké dievčatko”, či “sliepočka” sú neodmysliteľnou súčasťou každého vlákna komentárov pod mojimi blogmi.
Diskutujúci majú totiž vždy podvedomú potrebu zdôrazniť, že som žena, a ešte tomu mladá a zrejme slobodná, aby tým dali najavo, že môj názor nemá žiadnu váhu. Komentáre pod mojím blogom ohľadom môjho vzhľadu sú síce zväčša pozitívne, ale otázka je, prečo majú diskutéri vôbec potrebu vyjadrovať sa k môjmu vzhľadu? Ako to súvisí s tým, o čom píšem?
Ak napíše muž-bloger článok o daniach, hodnotách v spoločnosti či sponzorovaní galérie, budú diskutujúci tiež komentovať jeho mužné svaly či pekné oči? Keď Samo Marec napísal kritický blog o dnešných tridsiatnikoch, tiež mu diskutujúci odkázali, že taký pekný a milý chlapec by mal prestať frflať?
A ak by nebodaj nejaká blogerka nebola veľmi atraktívna, viete si predstaviť, aké typy reakcií by sa na ňu zniesli?
Ak človek napíše a uverejní svoj názor na nejakú tému, musí samozrejme počítať s tým, že prídu aj negatívne reakcie a že nie všetci s ním budú súhlasiť. Problém však je, že diskutéri neútočia na moje názory ani neponúkajú protiargumenty, útočia priamo na moju osobu a fakt, že ako žena som sa vôbec k niečomu vyjadrila (a dokonca kriticky!).
Tu je príklad:
“Nabudúce by autorka ako fanatička umenia mohla možno napísať článok o spektre farieb na obraze Picassa, … ale do problematiky účtovníctva a daní, nech si radšej niečo prečíta. :-) “
V tomto prípade som sa previnila tým, že som zabŕdla do inej témy, než k akej majú ženy dovolené sa vyjadrovať. Prečo radšej nepíšem o farbách a obrazoch? Alebo o pečení muffinov? Účtovníctvo a dane treba ponechať odborníkom (mužom).
Ďalší z tohto súdku bol napríklad tento pán:
“Dobrý článok, gratulujem, aj som sa niečo dozvedel, dievčatá (nie všetky!) majú tendenciu blogovať o ... slušne povedané nepodstatnostiach.”
V podstate pozitívna reakcia. Alebo žeby nie? Diskutujúci bol šokovaný, že z článku od ženy sa niečo dozvedel (!). Aspoňže pripísal do zátvorky, že nie všetky dievčatá blogujú o …o čom to? Asi o muffinoch.
Na blog.sme.sk je momentálne z 10 najpopulárnejších článkov všetkých čias len jeden od ženy (článok Ľudmily Kolesárovej o Andrejovi Kiskovi). V štatistike priemernej čítanosti je prvej dvadsiatke 5 žien, a v karme sú to len 4 z 20. Ženy síce ovládli svet blogovania o jedle a móde, avšak svet politických a spoločenských komentárov zostáva takmer výhradne mužskou doménou.
Je to preto, že ženy sa o spoločenské dianie nezaujímajú, alebo ešte horšie, že ani nemajú názor či schopnosť ho vyjadriť? Tomu odmietam uveriť. Vôbec totiž netušíme, o koľko skvelých blogeriek či komentátoriek prichádzame len preto, že tieto ženy nemajú chuť čeliť neustálym nepriateľským útokom na ich osobu. Po každom blogu s podobnými reakciami aj ja vždy zvažujem, že to bude môj posledný, a pýtam sa samej seba, či mi to je naozaj treba.
Aby sa žena stala úspešnou blogerkou, potrebuje v prvom rade hrubú hrošiu kožu. Spisovateľský a pozorovací talent je až druhoradý. Bohužiaľ.