Delegát nám oznámil, že sa nám zmenilo ubytovanie. Namiesto dohodnutého hotela Kempinski pre nás majú vraj „adekvátnu náhradu“ – hotel Rotana Cove v emiráte Ras al Khaimah, 90 km od Dubaja uprostred púšte. Okamžite sme telefonovali do hotela Kempinski, kde nám recepčný potvrdil, že nijaké rezervácie na naše mená neboli urobené. Po niekoľkých hodinách hádok s arogantnými a nekompetentými delegátmi na letisku a márnych pokusoch dovolať sa na hluchú „nonstop“ linku CK Kartágo nám nezostalo nič iné, ako sa nechať odviezť do hotela Rotana Cove.
Prišli sme tam totálne vyčerpaní o piatej ráno, spísali sme reklamáciu a po pár hodinách spánku nás čakalo objavovanie „adekvátnej náhrady“ – izby mali výhľad do steny susedného domčeka alebo na 6-prúdovú diaľnicu (všetky izby v Kempinskom majú výhľad na more), hotel bol asi 700 metrov od mora (Kempinski je priamo na bielej „karibskej“ pláži). Ako čerešnička na torte tu bolo more totálne plytké, a teda horúce a plné medúz a rají. Platený autobus do Dubaja chodil raz za týždeň (z hotela Kempinski chodí trikrát za deň a zadarmo). Celkom adekvátna náhrada, no nie?
Celý prvý deň sme strávili grilovaním delegáta, ktorý nakoniec aj pod hrozbou medializácie a trestného oznámenia sľúbil, že nás na druhý deň prevezú do sľúbeného hotela Kempinski. Aké však bolo naše prekvapenie, keď prišiel s informáciou, že izby tam má len pre 16 ľudí z našej 20-člennej skupiny. Situácia ako vystrihnutá z nejakého psychologického experimentu. Po chvíli sa obetovali 4 dobrovoľníci, avšak za podmienky, že do ďalšieho dňa aj ich prevezú do Kempinski, a k tomu dostanú zadarmo výlet do Abu Dhabi. Môžete hádať, ako to dopadlo – 4 chudáci svoje miesta v Kempinski nikdy nedostali, ako náhradu im ponúkli hotel Radisson, ktorý je uprostred ropných vrtov v najprísnejšom emiráte Sharjah, a dokonca ani sľubovaný výlet do Abu Dhabi sa nikdy nekonal. My šestnásti šťastlivci sme si užili zvyšných 5 dní dovolenky v hoteli, ktorý sme si objednali a zaplatili.
Na záver pobytu však prišla ešte šťavnatá bodka – sľúbený voucher za prepadnutú večeru z prvého dňa sme nedostali, takže sme posledný deň zostali na hoteli bez jedla, a autobus, ktorý nás mal odviezť na letisko, nikdy nedorazil. Po hodine márneho čakania nám preto musel hotel objednať taxíky, aby sme vôbec mohli odletieť domov.
Nie som konfliktný typ, a keby sme s takýmito zážitkami prišli v roku 1992 s nejakou začínajúcou cestovkou, končilo by to pre mňa len ponaučením, že so slovenskou cestovnou kanceláriou už nikdy nikam nepôjdem. Toto však bola naozaj silná káva, a pre tú pokazenú dovolenku, nervy a pocit bezmocnosti tisíce kilometrov od domova sme sa všetci rozhodli, že tentokrát nestačí len osobné ponaučenie. Medializácia nášich zážitkov snáď bude varovaním pre ľudí, ktorí by chceli svoje peniaze a dôveru vložiť do rúk našich cestovných kancelárií. A preto ak môžete, zdieľajte tento blog, aby sa niečo podobné v budúcnosti nestalo aj Vám.